Prácheňské rezonance 2004

Milan Blahynka

Sympatie so Sizyfmi

Literárny týdennik, r. 13., č. 21, 25. května 2000

Priznám sa, že do minulej jesene som o českom prozaikovi Miroslavovi Vejlupkovi nevedel, napriek tomu, že debutoval už pred dvadsiatimi rokmi v plzenskom Západočeskom vydavateľstve s príbehom Chlapi se nebojí a o dva roku neskor, ako som sa dodatočne prosvedčil, vydal nemenej zaujímavú novelu Hlavu plnou mozolů. V prvotine si dovolil napísať súkromú drámu z pohraničia so zločinom, útekom do cudziny i návratom, zložitým hľadaním ciest ľudí k sebe, a to všetko bez politickej motivácie a dobových fráz; v tej druhej po prvýkrát exponoval cez Martina Říhu, inšpektora odborného učňovského výcviku, hlavnú sizyfovskú postavu svojich ďalších kníh. Človeka neprisposobivého včarajším či dnešným pomerom, človeka, ktorý sa dokáže vzoprieť pretvárke, lži, podvádzaniu, zlodejstvu a bezohľadnosti. Takto sa postaviť na odpor a odísť z teplého miestečka niekoľkrát v živote dokázal aj sám autor, absolvent strednej hotelovej školy a potom strednej knihovníckej, čašník, vnútropodnikový inšpektor ako jeho Říha, riaditeľ osvetovej besedy v Horšovskom Týne, redaktor časopisu JRD v Meclove, lesný robotník, pracovník meliorácií, v poľnohospodárstve i na píle, vychovávateľ. Málokdo má za sebou toľko drsných skúseností.

Priznám sa, aj ja som dlho súhlasil so zakoreneným predsudkom, že regionálna literatúra nemáva úroveň diel vychádzajúcích v ústredných, teda pražských, prípadne brnianskych vydavateľstvách, aj keď poéziu som sa usiloval sledovať všetku, a na ňu to neplatilo, to som však naivne považoval za jej špecifikum.

Ak by som čítal Chlapov… a Hlavu… už pred dvadsiatimi rokmi, čakal by som na ďalšie autorove knihy: už v tých prvých totiž dokázal neielen hlbokú životnú skúsenosť, ale aj imponujúce tvárne úsilie – sú to príbehy epicky dynamické, s presvedčivou charakterovou kresbou, vynikajúcim dialógom a čo je najpozoruhodnejšie, so zvláštnym citom pre životné okamihy, kde miznú hranice medzi tvrdou realitou a mučivým snom. A tiež by som ocenil umenie autorského našepnutia v pojmenovávaní postáv, či už ide o protiklad Márie a Evy alebo Ruda, rudy, z ktorej sa až vo vysokej peci stáva kov.

A priznám sa tiež, že mojim moravským ušiam znelo trochu podozrivo aj autorovo meno – už pre to ležérne nespisovné – ej – a tiež preto, že na Morave má slovo „výlupek“ pejoratívny nádych (ako naznačuje aj Vášov-Trávničkov slovník, v ktorom sa ako jediný príklad na prenesený význam uvádza iba – „výlupek všech darebáků“).

Predsudky majú tuhý život, a tak som Vejlupkov Nemocný život, vydaný minulý rok v Písku vo vydavateľstve Solus (o ktorom som nepočul) ako druhý zväzok Edície Civilizace Marná (má to niečo společné so slávnou Einsteinovou rovnicou E = mc2?), otváral s istou nedoverou. Tá eště vzrástla, keď som si z knižnice priniesol okrem dvoch prvých knižiek i Vyvřeliny (1998), tretie autorove dielo, ktoré vyšlo po sedemnásťročnej odmlke vlastným nákladom (boli časy, keď „vlastným nákladom“ publikovali väčšinou iba grafomani) v Písku, známom skor básnikmi. Vejlupek písal aj verše, z roka 1982 pochádza útla knižočka Strofy meziřečné a cyklus Tichozvučení, básnikom sa však stal vo svojej próze.

Vyvřeliny (1998) nadväzujú (nie dejom, ale zmyslom) napriek veľkej publikačnej pauze na Hlavu plnou mozolů: Maria Moravcová, podobne ako Říha, i ako autor, dáva výpoveď z miesta, kde sa dusí pod nespravodlivosťou, takisto ako autor pracuje pod úrovňou svojej kvalifikácie a takisto svoj životný príbeh napíše; tým si však sposobí iba ďalšie komplikácie, pretože dcéra matkino vyznanie v dobrom úmysle zverejní. Do tejto rámcovej poviedky konfrontácie prednovembrových a ponovembrových skúseností vložil dve nemilosrdné poviedky s výstižnými názvami Ukradená tisícikoruna  Zpitka a Vyžral.

Ako naznačil v Spektre 2/1999 plzenský bohemista Viktor Viktora, najzasvätenejší vykladač Vejlupkovho diala od jeho začiatkov, Vyvřeliny sú drsným záznamom často strašnej reality, Nemocný život je autorovým básnickým poselstvom. Treba dodať, že všetkých deväť poviedok sú vlastne posobivé balady v próze, aj keď Baladou (o čašníčke Hanke) je pojmenovaný iba jeden príbeh. Vejlupek, dávno si vedomý ironických, ba tragických koncov najušľachtilejších úmyslov a úsilia o čestný život v pravde, so sizyfovskou tvrdohlavosťou vytvoril galériu osobitých sizyfovských postáv, lipnúcich na čestnom živote, aj keď fyzicky deformovanom (ako krívajúci kocúr alebo prasiatko Sizyfos z poviedky po ňom pojmenovanej).

Nemocný život rozvíja umenie dnešnej balady, ktoré podstatne prispelo k tomu, že sa o tridsiatych rokov hovorí ako o zlatom období českej prózy. Je charakteristické, že tento úspech, ktorý kontrastuje s beztvárnoťou a vulgarizmom postmoderny, vznikol a vyšiel mimo centra, kde panuje iba móda.